Mizli pomaly, nečujne ako zlodej, čo v tme sa vytratí.
V prázdnote ticho a v tichu prázdno,
no nebol to pokoj, čo v srdci mi vládlo.
Len trpké poznanie z prázdneho vnútra, kde
prítomný len jed, čo požieral ma zvnútra.
...potichu a tajne, no bol vždy medzi nami.
Zadul vietor výčitiek a zdvihol sa prah...
Posledné záblesky nádeje zadúšal,
ten dávny netušený vrah.....
A tak...vošla som do bažín svojich netušených zákutí...
vnikla som do sveta, čo predtým nebol poznaný..
A hľadiac na obrazy, ktoré ukázať mi smel,
som vytušila hrozbu, ktorou uchopiť ma chcel.
S vystrašeným pohľadom a v obrannom geste...
som vyslovila slová, čo mi zabránili v ceste...vpred.
Strnulo stojac na mieste a zmätene hľadiac pred seba,
som začula zvuk, čo vtieravo a neustále
svetu pripomínal svoje „bytie“.
Bol to tlkot môjho srdca, ktoré nevnímalo okolie
a strach a zmätok, čo vo mne vládol nebralo na vedomie.
Len tvrdohlavo bilo ďalej a vraví „Tadiaľ cesta nevedie...“
...šepká mi čosi, čo nik počuť nesmie.
Vraví...“Nauč sa veriť a prijmi to,
že večne odolávať, nemôže žiadne zlo..
..že vždy príde vietor, čo rozmetá myšlienky..
...a vždy príde búrka, čo zaplaví cesty.
No ten istý vietor ti privanie čln
a tá istá búrka sa zaprie do vĺn.
Tieto dve sily sú znamenia osudu,
čo menia náš svet a vedú tých, čo putujú.“
A tak..... opäť na cestách,
lež teraz s novým poznaním,
že kráčať vpred vo svetle i tmách,
je mojim večným poslaním...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára