vdychujúc pravdu tvojich slov...
Čakám či môj svet zas z dráhy vybočí,
či sa budem opäť sama prechádzať tmou.
že zas nastal čas hľadať domov.
Vtedy vydám sa na cestu, ktorá však neskončí
...lebo takéto cesty sú v područí Bohov,
ktorí vedú nás cez naše hranice snov,
ktorí milujú, dopustia, trestajú, odpustia,
ktorí veria, že ľudstvo zreje v náručí nešťastia..
že pravdy plameňom vpálené sa nikam nestratia...
vtedy vydám sa na cestu a tvoj šepot ma povedie.
Bude to cesta, ktorá nikdy neskončí
lebo môj cieľ tkvie v náručí večnosti...
nech zaženie tieň a svetské okovy mi pretne..
Budem kráčať spolu s tými, ktorí pri mne zotrvali...
s náznakom nádeje a snov, čo v nás ešte pretrvali.
Budem volať a kráčať, až kým svoj plameň nezažnem..
až kým v mojom vnútri sa s tebou opäť nestretnem.
A keď sa znova ocitnem na rázcestí....vedz,
že nesklopím zrak a nevrátim sa späť.
budem kráčať cez močiare i priepastnú hmlu..
cez najvyššie končiare a najhlbšie rieky..
cez čierno biele svety...budem putovať veky..
tou šťastne bolestnou cestou,
ktorou putujeme všetci....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára